Hmyz

V prvom rade upútajú našu pozornosť vážky. Na ich lietajúce štádiá je naozaj nádherný pohľad. O niečo horšie je to s ich larvami, ktoré žijú vo vode s sú veľmi dravé. Lovia aj nepomerne väčšiu korisť ako sú samé, vrátane malých rýb. Mohli by byť škodné pre rybí poter, ktorý sa v jazierku samovoľne vyliahol, škody by však boli len malé. Podobne je to aj s larvami potápnikov, ktorých dospelí jedinci k nám pomerne skoro prilietajú z okolitých vôd. Tiež dravá chrbtoplávka si rada pochutná na telesných tekutinách drobných rybiek a žubrienok, avšak ani v tomto prípade sa nemusíme obávať škôd na väčších rybách. Druhy, o ktorých sme sa zmienili vyššie, odhalíte vo vode rýchlo. Samozrejme okrem nich bude vo vode mnoho ďalších zástupcov z ríše hmyzu o ktorých odhalenie a rozpoznanie sa môžte ďalej pokúšať.

Potápnik obrúbený (Dytiscus marginalis)

Je dravý chrobák, dobre prispôsobený vodnému životu. Jeho larvy majú šesťčlánkové nohy, na konci s dvoma pazúrikmi. Dospelé jedince majú hladké, silno sploštené telo, ktoré je nezmáčavé, pretože je kryté jemným filmom oleja. Majú zásobu vzduchu pod krovkami. Pohybujú sa pomocou veslovitého tretieho páru nôh. Prvé dva páry slúžia na uchopenie koristi. Majú silné hryzadlá a živia sa rôznym vodným hmyzom a larvami rýb či obojživelníkov. Dospelí jedinci žijú dva až tri roky. Aj larvy sú rovnako dravé. Zdržujú sa tesne pod vodnou hladinou, na ktorej sú zavesené koncom tela. Vo vode sa pohybujú pádlováním obrvených nôh aj prudkými skokmi. Sú veľmi žravé. Dospelí jedinci merajú až 32 mm, larvy až 50 mm. Žijú v sladkovodných nádržiach, rybníkoch a jazerách aj v kalužiach s čistou vodou. Zdržujú sa pri brehu, kde je vodná vegetácia. Výskyt v českej republike a okolí je v ojedinelý.

Chrbtoplávka žltkastá (Notonecta glauca)

Je dlhá až 16 mm a dobre pláva chrbtom dolu pomocou dlhých veslovitých zadných nôh. Takmer celý povrch tela má pokrytý tenkým filmom vzduchu, preto sa vo vode strieborne leskne. Živí sa menšími druhmi vodného hmyzu, ktorý loví pod vodou alebo na vodnej hladine. Má dobre vyvinutú schopnosť vnímať chvenie a vibrácie vody, ktoré jej prezrádzajú, kde je korisť. Je rozšírená po takmer celej Európe, žije tiež v severnej Afrike. Obýva stojaté vody s vodnou vegetáciou, ako rôzne tône a rybníky. Jej výskyt je hojný, hlavne v malých nádržiach.

Vodomerka obyčajná (Hydrometra stagnorum Linnaeus)

Je drobný vodný hmyz z čeľade Hydrometra, známých ako merači vody. Ako vodomerka býva často nesprávne označovaná iná vodná ploštica - korčuliarka. Vodomerka má štíhle, pretiahnuté, čiernohnedo sfarbené telo s dlhou, dopredu pretiahnutou hlavu. Má nepatrný sosák, ktorým sa priamo vbodnite do koristi a vysaje ju (korisťou je najčastejšie drobný hmyz). Veľkosť tela je 9-12 mm. Vyskytuje sa vo forme dlhokrídlej aj krátkokrídlej. Obýva takmer celú strednú Európu. Väčšinu svojho života prebýva na vodnej hladine v blízkosti brehu. Vodomerka ľahko pobehuje po vodnej hladine s pokrčenými, doširoka roztiahnutými nohami.

Vážky

Vážky (Odonata) sú druhom okrídleného veľkého hmyzu s úzkym a veľmi pretiahnutým telom, ktorý je v podstate nezameniteľný s druhom z iného radu. V hmyzom svete patria vážky medzi najlepšie letce a sú hmyzom s najdokonalejším zrakom. Životným prostredím, nevyhnutným k vývoju vážok, je (až na výnimky) voda. Vyvíjajú sa nedokonalou premenou. Všetky vážky aj ich larvy sú dravé. Rád vážky sa delí na 3 podskupiny. Vedecké pomenovanie radu Odonata pochádza z gréčtiny zo slova odontos (zub), podľa ozubeného ústneho ústrojenstva.

Dospelí jedinci
Dospelé vážky majú štíhle, pretiahnuté telo, dlhé 20 - 130 mm. Často sú veľmi farebné, niektoré aj kovovo lesklé. Na tele mávajú pruhy a škvrny. Samička a samček mávajú často odlišné sfarbenie tela aj krídel (tento jav nazýváme pohlavný dimorfizmus). Váha dospelého jedinca môže byť rôzna podľa druhu- napr. Veľmi malé šidielko váži asi 20 mg, zatiaľ čo šidlo veľké váži približne 1 200 mg.

Hlava je veľká s veľkými zloženými očami na stranách. Hlava je veľmi pohyblivá, vážka ju môže otočiť až o 180 stupňov a nakloniť dozadu o 70 stupňov. Zložené oči môžu byť zostavené až z 28 000 očiek (ommatídií). Hornou časťou zloženého oka vážka vidí na diaľku a spodnou časťou vníma bližšie predmety. Ústne ústrojenstvo je mohutné, ozubené, hryzavé. Tykadlá sú krátke, štetinkovitého charakteru. Tri jednoduché očká (ocellata) sú vždy vyvinuté a umiestnené na temene. Šidielka majú oči ďaleko od seba, u šidiel sa oči skoro vždy na temene dotýkajú. S hruďou je hlava spojená tenkou stopkou.

Hruď je pohyblivý malý článok za hlavou, z jej prednej časti zospodu vyrastá prvý pár nôh. U samíc je hruď zvrchu upravená pre zachytenie samčeka pri párení. Stredná a zadná časť hrude sú zrastené v jeden celok, ktorý je šikmo postavený proti prednej časti. Tým sú zospodu narastené nohy značne vysunuté dopredu. Zvrchu sú pripojené oba páry krídel. Dva páry blanitých krídel s hojnou žilnatinou odstávajú od tela a nedajú sa sklopiť dozadu na zadoček (to je charakteristické pre skupinu hmyzu nazývanú Paleoptera, kam patria vážky spoločne s podeňkami a ďalšími už vyhynutými druhmi). Rozpätie krídel môže dosahovať od 19 do 200 mm. Krídla sú priehľadné, číre alebo rôzne sfarbené. Šidielka majú predné i zadné krídla skoro rovnakého tvaru, zatiaľ čo šidlá ich majú viac rozdielne (odtiaľ pochádza ich pomenovanie- Šidlá latinsky Anisoptera, čo v preklade znamená rôznokrídle). Nohy sú krátke, niekedy s tŕňmi. Chodidlo je trojčlánkové. Zadoček má desať článkov, je valcovitý, pretiahnutý a ukončený kratučkými štetinami. Samička má pohlavné orgány umiestnené zospodu medzi 8 a 9 článkom zadočku. Samčí pohlavný orgán je zospodu deviateho článku. Samčekovia majú navyše druhotný pohlavný orgán zospodu medzi 2 a 3 článkom zadočku.

Nymfa
U nymfy (larvy) je hlava pevne spojená s hruďou. Zložené oči nie sú tak veľké ako u dospelých jedincov. Jednoduché očké bývajú väčšinou len naznačené a nie sú funkčné. Spodný pysk je pretvorený vo vychlípiteľné uchvacovacie zariadnie, tzv. Masku. Tykadlá sú väčšie než u dospelých jedincov, sedemčlánkové. Nohy sú dlhšie a silnejšie. Zadoček je desaťčlánkový a je širší a kratší ako u dospelých jedincov. Šidlá majú často zadoček ozbrojený tŕňmi. Nymfy šidielok majú na konci zadočku tri pretiahnuté výrastky, slúžiace ako plutvičky. Nymfám šidielok môžu dorastať stratené orgány (schopnost regenerácie), aj keď už nebývajú tak dokonalé ako pôvodné.

 

Spôsob života

Stanovisko, pohyb, prezimovanie

Nymfy vážok sa väčšinou vyvíjajú vo vode. Nároky na typ vody majú veľmi rôzne, podľa druhu. Sú známe aj druhy vyvíjajúce sa v slanej vode alebo v horských prameňoch. Existujú aj druhy, ktoré sa vyvíjajú na vzduchu, známy je napr. druh z čeľade Megalagrion vyvíjajúci sa v hrabanke (opadanom lístí) v lesoch na Havaji. Dospelé vážky žijú na vzduchu. Niektoré druhy sa ani v dospelosti nevzďaľujú od vody a žijú celý život tam, kde sa narodili. Sú však aj druhy, ktoré podnikajú ďaleké cesty od svojho rodiska. Tie sa potom môžu vyskytovať v blízkosti lesných ciest, na čistinách alebo sa dokonca môžu objaviť aj v mestách. Vážky sa môžu pohybovať len pomocou krídel, nohy im slúžia len na uchytenie na vegetácii alebo k loveniu koristi. V ríši hmyzu patria k najdokonalejším letcom, niektoré vážky majú frekvenciu 30 úderov krídel za minútu a dosahujú rýchlosť 6 až 7 m / s, výnimočne až 14 m / s, napriek tomu lietajú takmer nečujne. Za letu môžu stáť na mieste, môžu letieť kolmo nahor i nadol, zmeniť v okamihu smer letu a dokonca letieť aj pospiatky. Väčšinou lietajú len počas dňa za jasného počasia, uprednostňujú bezvetrie, ale v trópoch sa vyskytujú druhy, ktoré lietajú aj v noci. Lietajúce dospelé jedince možno v Česku vidieť podľa druhu od konca marca do polovice novembra. Prvé štádium nymfy (pronymfa) sa pohybuje skákaním. Nymfa sa pohybuje pomocou nôh alebo plávaním a to rozdielnym spôsobom u šidiel a šidielok. Šidlá pre únik pred nepriateľom alebo aj na premiestnenie na veľkú vzdialenosť dokážu plávať vychrlením veľkého množstva vody análnym otvorom, čo ich vystrelí prudko vpred. Šidielka na plávanie používajú tri análns pláty, ktorými vytvoria plutvičku, ktorou sa vymršťujú vpred. U niektorých druhov sa, za doteraz nevysvetlených príčin, môžu objaviť ťahy celých kŕdľov (milióny jedincov), podobne ako u kobyliek (napr. Vážka ploská (Libellula depressa)). Zimu vážky môžu prečkať vo všetkých troch svojich vývojových štádiách. Najčastejšie sa tak deje vo forme vajíčka alebo larvy. V Česku len jediný rod prezimováva ako dospelý (Šidlovka Sympecma).

Lov a potrava

Vážky aj ich nymfy sa živia výhradne dravo. Korisť väčšinou vyhľadávajú a lovia počas letu, ale niektoré druhy vyčkávajú na mieste a vzlietnu za korisťou, až keď ju uvidia. Väčšie šidlá svoju korisť za letu aj požierajú. Vďaka svojmu výbornému zraku dokážu uvidieť korisť až zo vzdialenosti 2 metrov. Korisť najprv chytia nohami a pritiahnu si ju k ústam. Ich korisťou býva akýkoľvek lietajúci hmyz, niekedy aj iné druhy vážok (často šidlo uloví  menšie šidielko). Nymfa loví korisť pomocou tzv. masky (labium), čo je pretvorený spodný pysk. Masku dokáže vymrštiť až do vzdialenosti jednej tretiny svojho tela a korisť si pomocou nej pritiahne k ústam. Najčastejšie lovia larvy iného vodného hmyzu.

Rozmnožovanie
Samec vážky má 2 kopulačné orgány. Prvotný, v ktorom sú uložené spermie, má na konci zadočku. Druhotný, ktorý má medzi 2 a 3 článkom zadočku, slúži k vlastnej kopuláciu. Pred kopuláciou musí samček preniesť spermie z prvotného na druhotný orgán. Potom chytí, pomocou klieštiniek na konci zadočku, samičku za hlavou. Pri kopulácii sa samička stočí koncom zadočku k druhotnému pohlavnému orgánu samčeka. Pokiaľ už bola samička pred kopuláciou oplodnená iným samčekom, tak jej samček odstráni spermie z pohlavného otvoru ostrým bičíkom na konci penisu. Po kopulácii znáša samička vajíčka, často v spoločnosti samčeka, ktorý ju pri tom drží klieštikmi. Vajíčka znáša rôzne, podľa druhu. Niekedy priamo do vody, do vodných rastlín alebo na stromy nad vodou. U niektorých druhov (z podradu šidielka) zostupuje pri kladení vajíčok samička spoločne so samčekom pod vodu vo vzduchovej bubline (napr. šidielko  krúžkované). Pod vodou môžu zostupovať do hĺbky blížiacej sa jednému metru a vydržať tam až jednu hodinu. Vážky sa pri kladení vajíčok na vodnú hladinu orientujú podľa jej trblietania na slnku, preto niekedy dochádza ku kladeniu vajíčok na blýskajúce sa karosérie áut.

Na celom svete je známych takmer 5 000 druhov vážok. V Európe sa vyskytuje 114 druhov. V Česku 69 až 71 druhov (2 sú vymiznuté) v dvoch podradoch. Vážky sú predovšetkým rozšírené v trópoch, kde bývajú okolo vôd a v pralesoch dokonca v hojnejšom zastúpení ako motýle.

Čeľaď komárovité (Culicidae)

Je čeľaď dvojkrídlového hmyzu, ktorej zástupcovia sú bežne označovaní ako komáre. Samičky väčšiny z asi 3000 druhov sajú krv teplokrvných živočíchov, včetnr človeka. Pritom často prenášajú veľmi nebezpečné choroby (najmä maláriu), čím každoročne nepriamo zahubia milióny ľudí. Jednotlivé druhy sa líšia veľkosťou, ale len výnimočne merajú cez 16 mm. Komáre vážia zvyčajne len 2 až 2,5 mg. Za noc dokážu prekonať vzdialenosť až 10 km a môžu lietať až 4 hodiny bez prestávky, rýchlosťou 1-2 km / h. Väčšina druhov je aktívna a zháňa potravu v noci, večer či ráno. Cez deň sa väčšina komárov schováva na chladných miestach. Komár v lete vydáva hvízdavý tón, spôsobený chvením krídiel a tiež hlasiviek, ktoré sú napäté v hrudných prieduchoch.

Potrava
Všetky druhy komárov sa primárne živia nektárom, ale samičky sú navyše schopné hematofágie (sania krvi). Nepotrebujú ju nevyhnutne k svojmu prežitiu, ale ako zdroj bielkovín pre vývoj vajíčok. Výnimku tvoria komáre rodu Toxorhynchites, ktorí krv nesajú vôbec. K tomuto rodu patria aj najväčšie známe druhy komárov, ktorých larvy požierajú larvy iných druhov komárov.

Životný cyklus
Komár prechádza počas kompletnej metamorfózy cez 4 vývojové štádiá - vajíčko, larva, kukla a dospelý jedinec. Tento proces popísal už grécky filozof Aristoteles. Larvy aj kukly žijú vo vlhkom prostredí alebo priamo v stojatej vode. Pokiaľ máte pri jazierku trvalo pustenú cirkuláciu vody, nemusíte sa komárov obávať.

Prenos chorôb
Po prebodnutí kože samička vstrekne do krvi svoje sliny, ktoré obmedzujú zrážanlivosť krvi. Slina zároveň pôsobí ako analgetikum, aby postihnutý tvor nevnímal bodnutie a nebránil sa. Práve touto cestou sa do tela zvieraťa či človeka dostanú choroboplodné zárodky. Najvýznamnejšou z nich je malária, ktorú spôsobuje maláriovec- parazitický prvok z rodu Plasmodium. Na ľudí je tento prvok prenášaný výlučne komárom rodu Anopheles. Celkom asi 30-40 druhov z 200 druhov  tohto rodu, najmä anofeles štvorškvrnný (Anopheles maculipennis). Ako prenášači chorôb môžu slúžiť aj iné rody komárov. Niektoré druhy komárov vyskytujúce sa aj v Česku môžu pasívne prenášať lymskú boreliózu. Pasívny prenos znamená, že pôvodca choroby sa v tele komára nemnoží, len bol prenesený s čerstvou krvou, ktorá sa komárovi usadila na sosáku a na tele. Komár záplavový (Aedes vexans) prenáša vírus Ťahyňa, ktorý spôsobuje valtickú horúčku. Nebol zaznamenaný žiadny prípad prenosu vírusu HIV (spôsobuje chorobu AIDS) komármi.

Výskyt v SR
Na území Česka a Slovenska žije 40-50 druhov komárov zo 6 rodov. Vyskytujú sa najviac v lužných lesoch, v okolí riek a vodných plôch. Do ľudských obydlí zalieta najmä komár piskľavý (Culex pipiens) a priamo s ľuďmi žije jeho poddruh komár dotieravý (Culex pipiens molestus), ktorý sa vyvinul v priestoroch londýnskeho metra. Po povodniach sa zvyšuje výskyt komára záplavového (Aedes vexans). Vyskytujú sa aj komáre rodu Anopheles, ktorí podľa Lidových novín ešte v 50. rokoch 20. storočia sužovali maláriou južnú Moravu.

Potočník (Trichoptera)

(Vedeckým pomenovaním Trichoptera - Trichetom znamená chlp a ptera sú krídla, ľudovo nazývané aj  živé drievka)

Sú rad krídlatého hmyzu s dokonalou premenou. Dospelý jedinci majú ochlpené krídla a žijú v blízkosti čistých vôd. Môžu slúžiť ako indikátory jej čistoty. Vajíčka kladú do vody alebo jej tesnej blízkosti. Larvy sú vodné a stavajú si schránky z najrôznejšieho materiálu, ktorý je charakteristický pre daný druh. Týmto materiálom môže byť piesok, ihličie i schránky iných živočíchov.

Popis
Majú štíhle telo a sú väčšinou sivo až sivohnedo sfarbené. Na malej hlave sa nachádzajú vypuklé oči a dlhé tykadlá. Dospelí jedinci majú zakrpatené hryzadlá. Vďaka premene spodného pysku na sací orgán prijímajú tekutú potravu. Tri hrudné články nie sú úplne zrastené. Dlhé štíhle nohy napomáhajú hmyzu dobre behať. Na krídlach sa nachádza chĺpky, ktoré pripomínajú šupinky - podobné motýlím, ktoré potočníky strieškovito skladajú na telo. Pretiahnutý, valcovitý zadoček je zakončený hrotom.

Vajíčka
Pre potočníky je typická premena dokonalá. Samičky často kladú vajíčka priamo do vody. Sú pokryté rôsolovitou hmotou, ktorá ich chráni pred vyschnutím a nepriateľmi. Zároveň slúžia ako potrava a materiál na budovanie schránok.

Larvy
Larvy sú dokonale prispôsobené pobytu vo vode. Valcovité larvy si vytvárajú schránky, ktorými si chránia mäkký zadoček a v prípade potreby sa do nich schovajú celé, kdežto larvy kampodeové sú voľné a zvyčajne si spriadajú hodvábne "siete", do ktorých chytajú drobné živočíchy. Larvy majú malé oči, krátke tykadlá a hryzacie ústne ústrojenstvo. Hruď je sklerotizovaná a nesie krátke kráčajúce nohy. Zadoček je mäkký a na bokoch má žiabre. Na prvom článku sú výrastky, ktoré larvu pridržiavajú v schránke. Zvyčajne sa larvy šesťkrát vyzliekajú, potom sa zakuklia. Po dvoch dňoch je kukla pohyblivá. Toto štádium trvá zhruba dva týždne. Potom kukla vypláva na breh, kde oschne a vyliahne sa imago.

Imágo
Deň dospelí jedinci potočníka zvyčajne trávia schovaní vo vegetácii, hoci niektoré druhy môžeme vidieť aktívne aj cez deň. Najčastejšie však úkryty opúšťajú až večer, niekedy aj vo väčších skupinách. Často tiež lietajú za svetlom. Hojný výskyt najmä na horných tokoch potokov a riek zabezpečuje potravu rybám, hlavne pstruhom, výraznejšie hospodárske využitie však nemajú.

Pakomáriky (Ceratopogonidae)

Dospelí jedinci sú menší ako 2 mm. Samičky sajú krv teplokrvných aj studenokrvných živočíchov. Vodné larvy (patentka) majú hadovité telo bez akýchkoľvek panôžok, s eucefálnou hlavou. Plávajú kmitaním tela z boku na bok. Živa sa organickým detritom či planktónovými riasami klesajúcimi na dno.

 

Ovad hovädzí (Tabanus bovinus)

Hmyz z radu dvojkrídlových, ktorý napáda najmä hospodárske zvieratá ako dobytok a kone, ale napadnúť môže aj iné cicavce. Je pomerne veľký - 25-30 mm a má, ako väčšina "múch", veľké oči. Pri niektorých druhoch sú oči rôzne sfarbené. Krídla aj telo majú väčšinou šedú farbu, alebo nadobúdajú rôzne odtiene šedej.
Je to veľmi rýchly a obratný letec a zahnať ho nie je ľahké. Jednak preto, že sa odohnať nenechá a naozaj nie je ľahké sa do neho trafiť. Kone, alebo hovädzí dobytok môžu ovady veľmi potrápiť.
Lieta predovšetkým za pekného slnečného počasia. Počasie má teda na jeho výskyt veľký vplyv. Podobne ako u komárov, krv sajú len samice, samce sa živia nektárom. Ovady môžu tiež prenášať niektoré (najmä veterinárne) ochorenia.

Splošťula bahenná (Nepa cinerea)

Je dravá vodná ploštica, vyskytuje sa v celej Európe vrátane Veľkej Británie.

Popis
Má ploché, pozdĺžne oválne telo, sivej, hnedej alebo červenkastej farby, asi 20 mm dlhé. Malá hlava je vnorená do štítu, tykadlá sú krátke, na spodnej strane hlavy. Krídla sú dobre vyvinuté, polokrovky kryjú celý zadoček, splošťula však lieta zriedkakedy. Prvý pár končatín je prispôsobený k lovu koristi, ďalšie dva páry sú kráčajúce. U dospelých jedincov sú nápadným znakom dve, asi 8 mm dlhé dýchacie trubičky na konci zadočku, ktoré slúžia na dýchanie atmosférického kyslíka bez toho, aby sa ploštica samotná musela vynoriť.

Výskyt
Splešťula žije na dne stojatých alebo pomaly tečúcich vôd s bahnitým dnom a porastenými brehy, vyskytuje sa pri brehoch rybníkov a na dolných tokoch riek, kde žije skrytá v sedimente. Pohybuje sa veľmi pomaly, korisť chytá pomocou nôh, podobne ako modlivka.

Cifruša bezkrídla (Pyrrhocoris apterus)

(apterus znamená "bezkrídly")

Je v strednej Európe hojne rozšírený druh ploštice. Dorastá do veľkosti okolo 1 cm a živí sa saním semien rastlín, mŕtvych živočíchov či vajíčok hmyzu. Veľmi často sa vyskytuje vo väčších skupinách. Ľudovo sa označuje muzikant,  električka, lopata či sanitka…

Popis
Cifruša meria 10-12 mm. Má oválny obrys tela s nápadnou čierno-červenou kresbou. Krídla väčšinou nie sú úplne vyvinuté. Nohy sú čierne. Pri pozornejšom pozorovaní zistíme, že každá cifruša je v drobných detailoch odlišná. Kresba a veľkosť škvŕn na červenom podklade sa mierne menia. Jej výrazné a kontrastné sfarbenie ju chráni pred nepriateľmi - vtákmi. Dáva najavo, že nie je jedlá a to ju ochraňuje.
Saje prevažne rastlinné šťavy. Hlavnou zložkou stravy sú predovšetkým plody lipy - semená pokryté sladkými šťavami.

Výskyt
Ide o druh, ktorý je veľmi rozšírený v Európe, severnej Afrike, severnej Ázii a Strednej Amerike. Vo svete žije 400 druhov cifrušiek, z toho iba dva v Českej republike. Stretávame sa s ňou od apríla do septembra.

Jedná sa o veľmi spoločenský druh. Už od skorej jari sa objavuje (vyhrieva) v húfoch na múroch či úpätiach stromov. Vyskytuje sa v parkoch, alejach s agátmi alebo gaštanmi, na cintorínoch. Vo veľkom počte žije na lipách, občas aj na agátoch alebo tam, kde kvitne slez. Hoci im slnečný svit nevadí, dávajú radšej prednosť tienistým miestam.

Tubifexy (Tubificina)

Sú podrad máloštetinavých obrúčkavcov, s telom sfarbeným červeno hemoglobínom. Sú súčasťou bentosu sladkých i slaných vôd a tvoria dôležitú súčasť jedálnička rýb i ďalších živočíchov

Tubifex bahenný (Tubifex tubifex)

žije v sladkých, organicky znečistených alebo hnijúcich vodách, zavŕtaný hlavou dole do bahna. Koncom tela si priháňa kyslík. Ich telo je približne 3 cm dlhé. V prednej časti tela je niekoľko článkov spojených do „opasku“, ktorý je dôležitý pre rozmnožovanie obrúčkavcov. Na článkoch sú jemné štetiny, ktoré pomáhajú jedincom při pohybe. Zástupcovia rodu tubifex sa živia organickými zvyškami a baktériami z bahna, sú teda z časti konzumenti a z časti rozkladače (reducenti).

Tubifexy sa používajú ako živé alebo lyofilizované krmivo pre akváriové ryby.

Zooplanktón

Je planktón živočíšny (drobné živočíchy a niektoré vývojové štádiá väčších živočíchov).

Zooplanktón je tvorený predovšetkým vírnikmi, perloočkami, veslonôžkami a vznášavkami. Prvoky sa len zriedka vyskytujú vo väčšom množstve v planktóne prirodzených vôd (predovšetkým v oligotrofických a naopak hypertrofických vodách). Pomerne pravidelne sú v rôznych typoch vôd prítomné larvy červotočov (chaoborus). Zooplanktón sa aktívne pohybuje, jeho rozmiestnenie v nádržiach je preto premenlivé.

Medzi zooplanktón (zástupcovia planktónu z živočíšnej ríše) patria drobné prvoky (Protozoa), kôrovce (Crustacea) (Cladocera, Copepoda, tzv. "Vodné vši") či vírniky (Rotatoria). Výnimočne sa v pelagiále môžu vyskytovať medzi zooplanktónom zástupcovia pakomárov (larvy), ktoré do priestoru voľnej vody migrujú z dna. Ďalej jednobunkové planktónne živočichy- mechúrniky (pŕhlivce a rebrovky), kôrovce, plášťovce, červy, mäkkýše (lastúrniky, ulitníky, hlavonožce) a larvy niektorých iných živočíchov. Podľa zloženia sa do neho môže zahŕňať aj pleuston (spoločenstvo organizmov žijúcich na vodnej hladine).

Zooplanktón sa môže ďalej rozdeľovať na:

• holoplankton: organizmy, ktoré sa po celý život pohybujú iba pomocou morských prúdov
• meroplankton: larvy alebo iné rozmnožovacie štádiá živočíchov, ktoré sú zložkou pobrežného planktónu

Perloočky (Cladocera)

Sú malé vodné kôrovce z triedy lupeňonôžky. Tvoria monofyletický skupinu, ktorá je tvorená asi 400 známymi druhmi v 80 rodoch a 11 čeľadiach. V Česku žije asi 90 druhov, najznámejšie sú perloočky, dafnie.

Anatómia
Perloočky sú plávajúce kôrovce s telom uzavretým v dvojchlopňovom pancieri. Majú dva páry tykadiel, prvý je malý a slúži ako zmyslový orgán, druhý je oveľa väčší, rozvetvený a používaný k pohybu. Na hlave tiež majú jedno veľké pigmentované zložené oko z 22 omatídií vnorené do hlavy a pokryté priehľadnou pokožkou. 4-6 párov drobných hrudných nožičiek funguje ako filter ku získavaniu čiastočiek potravy, u väčšiny druhov je zadoček zakončený pazúrikovitou vidličkou. Dýchajú celým povrchom tela.

Cievna sústava
Cievnu sústavu tvorí jednoduché srdce s kruhovitou svalovinou, ktoré tepe 200-250 krát za minútu, v čeľustnom článku chrbtovej časti tela. Hemolymfa je bezfarebná, cievna sústava otvorená.

Rozmnožovanie
U perloočiek dochádza k striedaniu generácie rozmnožujúcej sa pohlavne a generácie, ktorá sa množí partenogenézou. Tento jav sa nazýva heterogónia. V lete sa len samičky množia partenogenézou a tvoria tiež len samičky. Na jeseň sa z neoplodnených vajíčok liahnu aj samčekovia, ktorí čoskoro oplodnia mladé samičky. V zime sa liahnu zimné vajíčka, uzavreté v pároch v sedielku (schránke z chitínu). Vývoj je priamy.

Význam
Perloočky, spoločne s vírnikmi a veslonôžkami tvoria najvýznamnejšiu skupinu planktónových živočíchov. Ako takí sú potravou rýb aj ďalších vodných tvorov. Z toxikologického hľadiska je dôležitá ich mimoriadna citlivosť na látky typu organofosfátov, ktorá je porovnateľná s citlivosťou plynovej chromatografie. Zvlášť perloočka veľká (Daphnia magna) sa používa ako testovací organizmus k biologickým skúškam toxicity; známym zástupcom tohto rodu je aj perloočka obyčajná (Daphnia pulex).

Vírniky (Rotifera, Rotatoria)

Je kmeň prevažne sladkovodných, mikroskopických živočíchov. Niektoré druhy žijú aj v pôde alebo v mori. Sú dôležitou súčasťou planktónu. Je známych okolo 2000 druhov vírnikov, v Česku žije asi 600 druhov.

Popis
Pri zbežnom pohľade sa Vírniky podobajú veľkým nálevníkom, ale sú, na rozdiel od nich, mnohobunkové. Väčšina vírnikov je menšia ako 0,5 mm, najväčšie dorastajú veľkosti asi 2 mm. Najpozoruhodnejším znakom vírnikov je zatiahnuteľný vírivý aparát na prednej časti tela. Dva vence bŕv neustále kmitajú a priháňajú potravu k ústnemu otvoru. Slúži tiež ako hnací orgán pri plávaní. Ďalším charakteristickým znakom je žuvací hltan (mastax).
Telesné dutina je pseudocoel, vylučovacia sústava je tvorená protonefrídiami. Vírniky majú stály a nemenný počet buniek (eutélia), podobne ako hlísty. Povrch tela kryje intracelulárna kutikula (syncytiálna epidermis). Niektoré druhy vytvárajú na povrchu svojho tela pevný pancier z dosiek a ostňov. Väčšina vírnikov má na opačnom konci tela nohu ukončenú vidličkou. Pomocou nej lezú ako húsenice po dne, alebo sa odrážajú a skáču. Do vidličky ústia lepkavé žľazy, ktorými sa vírniky dočasne prilepujú na predmety vo vode. Niektorí sa prichytávajú na rôzne predmety vo vode, iní sa vo vode voľne vznášajú. Ak sa dostanú do nepriaznivých podmienok, vytvoria si na povrchu tela pevnú schránku, v ktorej prežívajú (stav anabiózy).

Rozmnožovanie
Sú to gonochoristi, ale samce sú menšie ako samice a niekedy úplne (u radu bdeliodky (Bdelloidea )) chýbajú. Populácia sa potom rozmnožuje partenogenézou. Pri párení samec vychlípiteľným penisom vstrekne spermie priamo do telovej dutiny samice. U niektorých vírnikov sa stretávame s heterogóniou, teda striedaním generácií s haploidními vajíčkami a partenogenetických generácií s diploidními vajíčkami.

Veslonôžky (Copepoda)

Je skupina kôrovcov radená obvykle ako podtrieda do triedy Maxillopoda. Sú to zvyčajne rozmerovo menšie (1-2 mm) vodné organizmy, tvoriace často významnú súčasť planktónu v sladkých i slaných vodách. Majú dlhé antenuly a antény, hlavu často zrastajú s priľahlými hrudnými článkami, naupliové očko, po stranách tela samičiek sa nachádzajú semenné vačky.

Sú to filtrátori, dravce alebo i parazity. Ku veslonôžkam patria vznášivky, veslonôžky (Gymnoplea), cyklopy (Cyclopoida), plazivky (Harpacticoida) a ďalšie drobné kôrovce. V SR je známych asi 220 druhov.

Pijavice (Hirudinea)

Sú obrúčkavce, blízko príbuzné máloštetinavcom. Je známych asi 300 druhov.

Potrava
Tri štvrtiny druhov sú hematofágne parazity, živia sa teda krvou stavovcov. Menšina druhov sa živí dravo a lovia iné bezstavovce. Pijavice žijú prevažne v sladkých vodách, ale aj v moriach, vo vlhkých trópoch sa vyskytujú dokonca aj suchozemské pijavice. Pohybujú sa tzv. piadivkovým pohybom, alebo plávaním. Pijavice majú tiež schopnosť regenerácie, tá je však v porovnaní s dážďovkami zemnými podstatne menšia.

Stavba tela
Dosahujú rozmerov od menej ako 1 cm po až 30 cm, a to, samozrejme, v závislosti na druhu. Telo pijavice sa skladá z 33 segmentov. Vonkajšia segmentácia ale nezodpovedá tej vnútornej, na jeden pravý segment s vnútornými orgánmi pripadá 5-7 vonkajších segmentov (tomuto hovoríme heteronómna segmentácia). Rovnako ako máloštetinavce, vytvárajú opasok, u väčšiny druhov ale chýbajú štetinky.
Telo majú oválne, na oboch koncoch vybavené prísavkami, väčšie predné a menšie zadné. Zadná prísavka slúži iba na prichytávanie. Predná je súčasťou tráviaceho ústrojenstva, skladá sa z chitínovej čeľuste a hltanu, kde ústia žľazy vylučujúce hirudín (enzým, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi). U hetafágnych druhov sa druhotne rozvetvil tráviaci systém do niekoľkých výbežkov, v ktorých sa po nasatí ukladá väčšie množstvo krvi. Pijavice dýchajú celým povrchom tela, cievna sústava je uzavretá. Vylučovaciu sústavu tvoria metanefrídie.

Rozmnožovanie
Pijavice sú hermafroditi, majú samičie aj samčie pohlavné orgány súčasne. K prenosu spermií dochádza počas kopulácie. Pijavice, rovnako ako napríklad dážďovky, zhromažďujú oplodnené vajíčka v opasku. Z opasku sú následne vajíčka uvoľnené v kokóne. Zámotky vodných pijavíc sa nachádzajú na vodných rastlinách a kameňoch. Noví jedinci sa vyvíjajú priamym vývojom.

Pijavice žijúci v Česku
Príkladom u nás žijúcich druhov sú:

• pijavica konská - žije v rybníkoch, živí sa rôznymi vodnými živočíchmi, predovšetkým hmyzom a mäkkýšmi,
• pijavica bahenná (Erpobdella octoculata) - je veľmi hojná pod kameňmi aj v znečistených vodách. Vysáva drobné vodné živočíchy a prenáša parazity,
• chobotnatka rybia (pijavička rybia) - je asi 4 cm dlhá s veľkou zadnou prísavkou. Saje krv rýb (predovšetkým kaprovitých) a prenáša aj rôzne krvné cudzopasníky,
• pijavica lekárska (Hirudo medicalis) - živí sa krvou, v minulosti sa využívala na lekárske účely. V Česku je vzácna, niekoľko jedincov nájdeme iba na Morave. Hojne je rozšírená vo Francúzsku.

Vodniak vysoký (Lymnaea stagnalis)

Je druh sladkovodného ulitníka z čeľade vodniakovité (Lymnaeidae).

Popis
Vodniak vysoký má ulitu pravotočivú, pretiahnuto vajcovitú, 45 až 60 mm vysokú a 20 až 30 (34) mm širokú. Jeho ulita je sfarbená do hneda, alebo až do čierna. Jeho telo má slabo fialkastú farbu. Živí sa riasami a časťami zahnívajúcich rastlín. Je hermafrodit a každý jedinec kladie vajíčka. Vajíčok je 200-300. Vodniaky žijú 2 - 5 rokov (Piechocki 1979). Pretože vodniak dýcha tzv. vodnými pľúcami, má vyvinutý špeciálny kornútovitý dýchací otvor (pneumostóm), ktorý vystrkuje nad hladinu. Pritom sa vodniak zdržiava na spodnej strane tenkej vrstvy slizu na povrchu hladiny, chodidlom nahor. Môže však stlačiť vzduch v pľúcnej dutine a klesnúť ku dnu. V čase sucha si vytvára ochranu pred vyschnutím v podobe zvláštnej záklopky svojej ulity.

Rozšírenie
Holarktický druh
• Nie je uvedený v červenom zozname IUCN - nevyhodnotené

• Česko - najmenej ohrozený druh
• Nemecko - nie je uvedený v červenom zozname
• Holandsko
• Rusko - Sverdlovská oblasť
• Slovensko
• Ukrajina

Biotop: pomaly tečúce toky a mnoho typov stojatých vôd. Jedná sa o široko rozšírený druh a preto býva tiež chovaný v akváriách, ale ohrýza vodné rastliny.

Kotúľka veľká (Planorbarius corneus)

Je druh sladkovodného ulitníka z čeľade kotúľkovité (Planorbidae).

Popis
Hrubostenná ulita dosahuje veľkosť asi 30 mm na šírku a 13 mm na výšku. V mladosti má na ulite štetinky, ktoré sa postupne strácajú. Ulita je pravotočivá, ale anatómia je ako u ľavotočivých ulitníkov. V krvi má hemoglobín. Živí sa riasami. Môže byť tiež medzihostiteľom rady parazitárnych ochorení. Podľa českého check-listu mäkkýšov sa jedná o najmenej ohrozený druh.

Dátum poslednej revízie a doplnenie: